Aj toto je človek
Západ dnes nanovo stojí pred otázkou, čo s ľuďmi, ktorým náš spôsob života nestačí.
Rozhovory s členmi ISIS. Foto: Iva Mrvová
Pamätám si, ako som prvýkrát kráčala na rozhovor s členom teroristickej organizácie a mala pocit, že teraz to príde: teraz konečne zažijem nenávisť. Spomenula som si na všetky tie ženy, ktoré boli počas vojny s Islamským štátom zajaté a sexuálne týrané. Niektoré celé dni, iné mesiace, ďalšie týrali roky.
Neznásilňovali ich iba Iračania a Sýrčania, tí iní, od ktorých sme predsa lepší. Vyspelejší. Brali si ich rovnako Európania – Nemci, Briti, Belgičania, Slováci a ďalší. Muži, ktorí vyrastali v našej kultúre: tej rozvinutejšej, západnej, ako si radi vravíme. Roky si kupovali kávu v Starbuckse, nosili náramok proti urieknutiu a večery trávili v bare – až kým sa jedného dňa ocitli na púšti s kalašnikovom prehodeným na ramene.
Tam žili naplno v prostredí násilia, v realite, ktorá sa podľa ich slov s tým skutočným svetom nedá ani porovnať.
A teraz tú skúsenosť opíšeme iným
„Dohromady približne 10 000 mužov, údajných členov ISIS zadržiavaných v severovýchodnej Sýrii dnes predstavuje najväčšiu koncentráciu zadržiavaných teroristov na svete. Mnohí z nich sú zadržaní piaty rok bez nároku na riadny súdny proces, v provizórnych detenčných zariadeniach, odkiaľ sa pravidelne pokúšajú o útek.“
Notebook mi osvetľujú lúče z krbu v malej kaviarni. „Vybrané kapitoly z prostredia severovýchodnej Sýrie: Európania v detenčných zariadeniach,“ svieti na monitore, kým si pod nadpis prezentácie postupne spisujem poznámky, ktoré potrebujem vysvetliť budúci týždeň na konferencii v Berlíne.
Nielen na nemeckom stole totiž stojí repatriácia ďalších občanov zo Sýrie späť do Európy. Máloktorá téma je pre západné vlády politicky menej príťažlivá. Vziať týchto ľudí naspäť domov je riziko, no nechať ich v provizórnych väzeniach, z ktorých pravidelne utekajú a vracajú sa do Európy po svojej linke, je však ešte väčšie.
Čím dnes zadržaní Nemci, Briti a ďalší Európania v Sýrii žijú? Ako po tom všetkom – po vojne a násilí, ktoré páchali v mene boha, vnímajú vlastné náboženstvo? A ako vnímajú samotného Boha? Čo od svojej repatriácie do Európy očakávajú? Ako zabrániť bezpečnostným rizikám, ktoré so sebou prinášajú? Kto z nich sa v živote jednoducho stratil – a kto si tento spôsob života pod vlajkou kalifátu vedome a náležite vybral? Čo tam hľadali? Z akých rodín pochádzali a kde si dosiaľ budovali vlastnú hodnotu? Dokážu sa po výkone trestu zaradiť späť do európskej spoločnosti?
A dokážeme ich po návrate prijať do spoločnosti my?
Spisujem si myšlienky k jednotlivým bodom, ktoré mám o niekoľko dní odprednášať nemeckej a britskej komunite: ľuďom, ktorí majú vo svojich krajinách na starosti prevenciu radikalizácie, a tiež odborníkom, ktorí riešia jej neblahé následky. Navnímala som však skúsenosť Európanov v sýrskych väzniciach dostatočne už ja sama? Pochopila som naozaj, čo mnohí z nich hľadali?
Ráno na severovýchode Sýrie, foto: Iva Mrvová
Prežívanie, aké sa sprostredkuje ťažko
Pamätám si, ako som pred rokmi prvýkrát kráčala v ústrety sýrskemu väzeniu. Cítila som nechuť, ale aj istú zvedavosť. Ako vlastne vyzerá tá povestná nenávisť? Myslela som si, že ak vôbec niekde, budem ju môcť precítiť na stretnutiach s týmito ľuďmi.
Nikdy sa to však nestalo.
Keď predo mňa stráže posadili otrhanú ľudskú bytosť v putách, bolo pre mňa ťažké na ňu pozerať. Za tie roky, ktoré sa výskumu vo väzeniach venujem, sedeli oproti mne až na zopár výnimiek úplne obyčajní ľudia. „Áno, chcel som zažiť niečo viac, chcel som za niečo skutočné bojovať,“ vravia mi muži vo väzenských uniformách a tvár majú sklonenú. Je to hanba? Ľútosť? Empatia voči obeti, ktorá ju už nikdy nepocíti?
Platí, že niektorí vykazujú psychopatické črty, ľudský chlad, z ktorého mrazí.
No väčšina z nich je iná. Obyčajná, ľudská. Keď opisujú svoj príbeh – všetko to, pred čím z Európy utekali a čo na území pod vlajkou teroristickej organizácie hľadali–, spomeniem si na slová Jennifer S. Bryson, Američanky, ktorá niekoľko rokov pôsobila ako vyšetrovateľka na Guantanáme. „Musím povedať, že byť vyšetrovateľkou bola tá najradikálnejšia skúsenosť s tým, čo to znamená byť ľudskou bytosťou.“
Myslím, že dnes jej už rozumiem.
Ta základná túžba
Odborníci, ktorí dnes na európskej pôde rozhodujú o repatriácii vlastných občanov, v týchto chvíľach stoja pred náročnou otázkou: koho si, po tom všetkom, vlastne privádzame domov? Kde je hranica medzi empatiou voči jednotlivcovi a zodpovednosťou za okolitú spoločnosť?
Sú to relevantné otázky. Zaznieva dopyt po ich vysvetlení, organizujú sa konferencie, meetingy a vlády pozývajú expertov z rôznych oblastí, aby túto neľahkú výzvu zvládli.
No tá kľúčová otázka, ktorá na konferenciách nezaznieva, je iná, príliš veľká. Vieme ľuďom v Európe, v našej časti rozvinutej civilizácie Západu, ponúknuť to, čo mnohí z nich odišli hľadať do iných častí sveta?
Ak je niečo, čo spája všetkých ľudí, je to túžba po zmysle. Nehľadá sa ľahko. Občas ho hľadáme na nesprávnych miestach.
Človek, aspoň podľa Viktora Frankla, nachádza zmysel vtedy, keď plní určitú úlohu, keď môže milovať, alebo keď v okamihu životnej skúšky prerastá sám seba. Mnohí z tých, ktorí dnes sedia v tichu a chlade sýrskych väzení, majú čas uvažovať nad tým, čo sa stalo. V priestore osobnej samoty tak môžu pomaly premieňať vlastnú tragédiu na malé, osobné víťazstvo.
Je to kľúčový okamih, ktorý musí napokon zvládnuť každý z nás sám. Stať sa tak aj vďaka nemu skutočnou ľudskou bytosťou.
Sú to aj títo špinaví ľudia, ktorí nám – nielen expertom na konferenciách, z ktorých sme vyňali tie najdôležitejšie otázky – napokon nepríjemne pripomínajú dôležitosť hľadania toho najvyššieho zmyslu.
Zmyslu, ktorého sme sa v našom priestore v mnohom akoby potichu vzdali.
Hĺbkovory (Nové mesto, 2024)
Foto: Michal Zajaček
Tesne pred odchodom do Berlína spolu s kolegami z redakcie Nové mesto uvádzame do života knihu Hĺbkovory – hlboké rozhovory s ľuďmi, ktorým záleží na našej krajine. Mám z nej radosť.
Stretli sa v nej významné osobnosti: exprezidentka Čaputová, František Mikloško, profesorka Soňa Szomolányi, právnik Pavol Žilinčík, generál Daniel Zmeko a ďalší, ktorí preukázali nemalú odvahu a v rozsiahlych rozhovoroch si dovolili byť verejne zraniteľní. Teda čosi, čo na Slovensku stále nie je v móde.
Aj preto si nesmierne vážim ich odvahu hovoriť o svojom živote inak – a to aj o jeho ťažších okamihoch, o vlastných zlyhaniach. Zraniteľnosť nemáme radi, hoci je to ona, ktorá nás približuje k druhým ľuďom. Vďaka týmto osobnostiam však verím, že sa k nej my ostatní postupne odvážime tiež.
Ako napríklad ja vo videu nižšie. Ako je zrejmé, videá nemám rada. Načo mám robiť promo knihe, ktorej zámer som na jej prvých stranách predsa už vysvetlila? No vďaka Michalovi Zajačikovi a Jirkovi Miroslavovi Procházkovi sme to zvládli. Ďakujem obom mužom.
Verím, že sa nám podarilo aj takto odkomunikovať, o čo sme sa spoločne posledné mesiace usilovali: aspoň trochu k sebe priblížiť ľudí v našej spoločnosti, ktorá sa zmieta v nepokoji.
Knihu Hĺbkovory uvádzame do života v utorok 3. decembra o 18:00 v Galérii Umelka v Bratislave. Aj vďaka nečakanému záujmu prosím tých z vás, ktorí sa na podujatie chystáte, aby ste sa prihlásili pomocou tohto formulára. Počet miest je bohužiaľ obmedzený, nech sa netlačíme a nech je nám spolu dobre. :)
Kultúrne odporúčania
Aspoň v rýchlosti niekoľko predsviatočných kultúrnych odporúčaní. Vyšla druhá séria Diplomata, milého politického thrilleru, ktorý má neuveriteľnú dynamiku. V rámci vianočných darčekov odporúčam výbornú knihu Ivany Gibovej Babička, ktorá je veselou, a miestami tragikomickou sondou do našej slovenskej duše.
Do vašej pozornosti dávam aj skvelú knihu Súdržnosť na Slovensku určenú tým, ktorí sa snažia pochopiť, čo sa na Slovensku deje – čo drží krajinu pokope a na čom sa dnes rozpadá.
Odporúča ju aj sýrsky bookclub. :)
Kmeň Šammar, severovýchod Sýrie.
Ďakujem za podporu všetkým, ktorým moja práca dáva zmysel.
Do skorého čítania,
srdečne,
Iva