Cena ženy vo vojne
Ako rýchlo človek stratí ľudskosť? A ako rýchlo ju vezme inému?
Koľko stojí žena na otrockom trhu? A koľko by sme stáli my?
Poznámky z môjho denníka: „Priemerný plat samovražedného bojovníka bol 800 dolárov, zahraničného bojovníka 400 dolárov. Za 100 dolárov vedela skromnejšia rodina žiť mesiac a ilegálna krabička cigariet šla na čiernom trhu v Tal Afare za 60 dolárov. Ženy: priemerná 13-ročná jezídka stála okolo 300 dolárov. A najžiadanejší vek bol 9 rokov.“
Je tu ešte jedna malá poznámka, načarbaná drobným písmom na okraji strany, takmer som si ju nevšimla: „Koľko by som na trhu stála ja?“
Svoje denníky som vytiahla znova. Mám ich uložené, zoradené jeden vedľa druhého. Je medzi nimi niekoľko irackých, sýrskych, jeden z Libanonu, Tadžikistanu a Iránu. Pomaly pribúdajú. Predstavujú akýsi symbol mojej snahy, môjho osobného úsilia pochopiť svet natoľko odlišný od toho, v ktorom som vyrastala.
Vybrala som z police jeden z prvých. Na pevnej väzbe má niekoľko škrabancov a okraje ohnuté. Vláčila som ho po severe Iraku, často iba pár kilometrov od hranice Kalifátu, od územia zmietaného v náboženskom násilí, v oblakoch smradľavého dymu, ktorý štípal oči a postupne doň vkladala osobné zážitky. Vpisovala som doň slová, myšlienky a rozhovory, aby som sa k nim neskôr, keď bude čas, mohla vrátiť a dala si šancu lepšie im porozumieť.
Ošúchaný denník som položila na stôl. Pred pár dňami uplynulo presne deväť rokov, odkedy jedna z najúspešnejších teroristických organizácií sveta spísala svoje pravidlá a na územiach dnešnej Sýrie a Iraku obnovila otroctvo. Pri svojom vojnovom ťažení zajala tisíce žien. Na krk im zavesila tabuľky s cenovkou. A vyradila ich z ľudskej rasy.
Zdvihla som zápisník a uvidela to drobné písmo, otázku, ktorá ma na mojej reportérskej ceste sprevádza roky: „Ako dlho trvá, kým človek stratí svoju ľudskosť? A ako dlho, kým ju vezme ostatným? …a ako veľmi spolu obe súvisia?“
A teraz dáme cenovku tebe
Bolo to v roku 2019, tak aspoň hovorí denník a v jeho listoch uložená fotografia. Sú na nej traja muži, dvaja Iračania, jeden Slovák a ja. Na sebe mám čosi ako pyžamo, moja snaha pôsobiť v teréne príťažlivo dosahovala obvyklé minimum. Pousmiala som sa. Ten moment si pamätám presne.
Je to záber z dní, keď sme sa rozprávali s ľuďmi zo záchrannej siete. Patrili k skupine, ktorá vytiahla, často doslova ukradla zo zajatia Islamského štátu 270 žien a detí. Niekoľkých z nich pri pokuse o záchranu islamisti chytili, na ich telá namierili kamery a zábery z ich smrti následne uploadli na internet.
Bola to výstraha, snaha teroristickej skupiny umenšiť odpor ľudí, ktorí na území Kalifátu operovali a riskovali všetko, aby unesené ženy zachránili. Vchádzali islamistom do domovov a brali z nich ženy a dievčatá, ktoré militanti držali ako svoje sexuálne otrokyne. Ľudia zo záchrannej siete sa pohybovali v noci, cez deň prespávali v safe-housoch a vydesené ženy pomaly, postupne vyvádzali von, v ústrety slobode.
Jednu takúto záchrannú sieť financovalo Slovensko.
Sedeli sme na matraci, jedli dolmu a ja som v obvyklej snahe pochopiť počúvala príbehy ako z iného sveta. A potom to prišlo: „No dobre. A koľko by som na trhu stála ja?“
Muži naokolo sklonili hlavy a chvíľu sa tvárili, že tam nie sú. Ich telá akoby zmizli, aspoň v to verili. Pobavil ma ich ostych, v ich očiach som predsa Slovenka, pochádzam z krajiny, vďaka ktorej dostávali svoje ženy von, na slobodu. Aj vďaka pomoci zo Slovenska získavali pre svoje dcéry, manželky a sestry to, v čo ony samé po mesiacoch a rokoch v zajatí už prestali veriť. Druhú šancu žiť.
Pozriem na mužov okolo seba a pokúšam sa skryť pobavenie z ich sklopených očí. „Ak by ma to urážalo, tak sa to nespýtam.“ Nejde mi ani tak o sumu, ktorou ma ocenia. Potrebujem pochopiť najmä ten proces, spôsob, ako nad tým uvažujú, chcem počuť, ako sa meria hodnota človeka. Cena ženy v čase vojny.
Kedy žena aj dnes, v 21. storočí predstavuje odmenu za vybojované územia.
Postupne sa rozhovorili. Najprv opatrne, potichu. Hlavy mali naklonené a sústredene pozerali do zeme, keď opisovali, ako u dievčaťa či ženy rozhoduje vek, farba očí a postava. Akú úlohu zohrávalo načasovanie, keď ISIS dobyl ďalšie územia a zajal ďalšie ženy a trh bol odrazu presýtený, zavládla ľudská inflácia a ceny zapísané fixkou na telách otrokýň ukazovali aj 20 dolárov.
Počúvala som o amortizácii človeka, robila akési vojnové účtovníctvo a snažila sa pochopiť, v ktorej epoche ľudskej histórie sa nachádzam. Nahrávala som si tie slová, zapisovala ich a snažila sa porozumieť, prečo toľkých ľudí aj z Európy, toľkých mužov a žien z Francúzska, Británie či Rakúska zlákala hra na slabosť, hra, v ktorej vyhráva ten, kto si vyššiu hodnotu pýta ponížením druhého.
(O mojej trhovej hodnote bude viac v knihe, nakoľko som však novinárka a tie ISIS využíval na vydieranie vlád a výkupné, je tam istá „cenová kontaminácia“).
Celý tento dej sa odohrával iba pár hodín letu od nás. Mnohí z tých, ktorí sa na tom podieľali, ktorí spravovali trh s človekom, dnes behajú voľne medzi nami. Žijú v Nemecku, Francúzsku, okolí. Poznáme prípady, keď jezídska žena na ulici v juhozápadnom Nemecku spoznala svojho bývalého „majiteľa“. Koľké traumy týmto ľuďom ešte spôsobíme?
Mysleli sme si, že ľudstvo sa kontinuálne vyvíja. Že postupuje vpred, rastie, pozdvihuje a kultivuje sa. Dnes vieme, že to nie je pravda. Že niektorí z nás sa občas vzoprú evolúcii a za svoju spásu bojujú prostriedkami, ktoré majú s vierou v Boha len málo spoločné.
„V ére romantického terorizmu sa pravidlá vstupu do raja neustále prepisujú,“ píše autorka Farhana Qazi. Ľudská túžba postaviť sa nad ostatných však pretrváva.
Ako králi tvorstva sa dokážeme správať horšie ako zvieratá.
Foto: Tamar Alvarez, Tired, 2016.
Na počesť tých, ktorí sa naučili žiť ešte viac
Pozerám na rad svojich denníkov na polici a nabehané kilometre, ktoré mi hlásia čierne hodinky. Na hodiny strávené v tichu, keď sedím v prázdnom chráme s vysokou klenbou po tom, ako sa z neho vyvalí dav a priestor konečne zmĺkne, ponorí sa do ticha.
Nasávam ho do seba, viem tam sedieť hodinu i viac plne ponorená do extázy nehybnosti. Dávam si pauzu od sveta a premýšľam, ako sa ma občas ľudia pýtajú, ako tie veci, to všetko, čo tam vonku človek vidí a vsakuje, spracovávam. „Nešibe ti z toho?“ počujem poetickú otázku niektorých svojich blízkych, hľadia mi pri tom do tváre a hľadajú na nej známky šialenstva.
Iní sa ani nepýtajú, rozhovor radšej utopia v banálnosti, riešime hypotéky, dovolenku v Taliansku a výkyvy počasia na najbližšie dni, len aby sme sa nedotkli podstaty. Aby sme sa nemuseli rozprávať o niečom hlbšom, čo by nás mohlo zneistiť. Či nebodaj zmeniť.
Tento newsletter píšem na počesť žien, ktoré prežili. Na počesť tých, na ktoré si občas spomeniem, keď sedím v tichu prázdneho chrámu a mám pocit, že ma život valcuje. Keď mu občas nestíham, vzmáha ma únava a tlačí nezmyselnosť vzťahov postavených na povrchnosti. Kde niekedy snívam, že sa budeme spoločne rozprávať inak a miesto floskúl o reportérskom hrdinstve na ďalekých cestách či rečí o dovolenke na pobreží dostanem skutočné otázky.
Čo ti to dáva, načo tam chodíš a čo si tam o človeku už pochopila? Čo ťa tam naučili? Naučili ma tam byť človekom a žiť napriek všetkému ešte viac.
S mnohými zo zachránených žien som dodnes v kontakte. Sledujem, ako sa učia žiť nanovo, ako sa učia tešiť, milovať, znova ľudsky fungovať. Aj vďaka nim totiž viem, že človek zvládne viac, než si často aj sám myslí.
A tá ľudská sila, ktorú v sebe má, je občas naozaj ako z iného sveta.
Žena na severu Iraku, v Amedi - jednom z najkrajších miest, ktoré som na tomto svete dosiaľ našla. (Foto: IM, 2019)
Kultúrne tipy
1. „Môže sa človek neustále meniť bez toho, aby stratil sám seba? Ešte nemal ani tridsať a napriek tomu má za sebou už niekoľko životov.“ Francúzskeho autora Édouarda Louisa (1992) zrejme nie je potrebné nejak zvlášť predstavovať, počas svojej krátkej existencie napísal veľa a zažil ešte viac. Hoci Louisova tvorba nie je pre každého, osobne mám slabosť na ľudí, ktorí žijú niekoľko životov naraz. Jak se stát jiným som prečítala za tri dni a rada odporúčam. Dostupné napríklad TU.
2. „Nechoď tam, ešte nie je čas.“ Na Afganistan sme zabudli, no to neznamená, že Afganistan zabudol na nás. Nedávno som sedela v tmavom hoteli uprostred Londýna a rozprávala sa s Afgancami, ktorí roky bojovali proti Talibanu. O týždeň uplynú dva roky, odkedy hnutie postavené na radikálnom islame prevzalo hlavné mesto a mnohí obyvatelia sa rozpŕchli do celého sveta.
Keď som sa pýtala Afgancov, čo čítať, aby som pochopila ich krajinu, odporúčali mi viaceré knihy. The Return of the Taliban však ilustruje to, čo sa v poslednom období udialo na miestach, na ktoré svet zabudol. A ktoré sa nám, žiaľ, zvyknú výhľadovo samé pripomenúť. The Return of the Taliban: Venované ženám Afganistanu.
Hranica medzi Tadžikistanom a Afganistanom (vpravo). (Foto: IM, 2022)
3. „Dovoľte, aby som vám spomenula jednu vec, ktorú Mojžišovi vyčítam. Na celých štyridsať rokov nás vzal do púšte, aby nás priviedol na to jediné miesto na Blízkom východe, kde nie je ropa.“ Izraelskú premiérku Goldu Meir narodenú v Kyjeve prezývali aj „jediný muž v kabinete Davida Ben-Guriona“. Film Golda, kde premiérku Izraela stvárnila Helen Mirren znie ako sľubná výprava k veľkému plátnu a zážitku, ktorý pomáha lepšie pochopiť náš turbulentný svet.
Keďže Denník reportérky vyšiel aktuálne dvakrát po sebe, nechcem vám liezť na nervy a najbližší mesiac som beztak pracovne i súkromne mimo domovinu, uvidíme sa teda opäť v októbri.
Hádam sa stretneme v krajších politických časoch. Nádej a optimisti umierajú poslední, zato s úsmevom na tvári. :)
Srdečne!
I.
PS: Ak sa vám zdá, že by newsletter Denník reportérky mohol byť zaujímavý aj pre vašich blízkych, môžete im ho preposlať. Podobne, ak máte tému, ktorá k nemu obsahovo sedí a chceli by ste o nej počuť, neváhajte mi napísať na co@ivapise.sk. Mnoho zdaru, krásy a životnej energie do najbližších dní!