Čo vlastne znamená byť človekom?
Štúdium terorizmu ma naučilo pýtať sa ľudí na to, čo ich presahuje.
Sýrske dialógy v nemčine. Sýria, november 2023.
Ľuďom oproti sebe smiem klásť rôzne otázky. Napríklad, za čo sú ochotní položiť svoj život a prečo ho vzali iným. Pýtam sa ich, či je moc nad druhým človekom skutočne natoľko omamná a či si už vybojovali svoj vytúžený život vo večnosti.
„Aký je pre vás Boh po tom všetkom, čo ste zažili?“
Muž v špinavých väzenských teplákoch dvihne tvár. Chvíľu len ticho hľadí, akoby sa snažil rozpoznať, či to myslím vážne. Myslím. Dokazujem to aj tým, že som sem, na sever prašnej Sýrie, do vyprázdneného mesta a budovy s vysokým múrom, prišla. Zložím si šatku z krku a obaja chvíľu mlčíme.
„Čakali ste inú otázku?“
Neodpovedá. Ešte nie. V rukách drží malú šálku a opatrne ňou kýve zo strany na stranu. Putá mu stráže sňali, ruky aj nohy má voľné a čierna handra, ktorou mal previazanú tvár voľne leží na stole. Aspoň dovtedy, kým ho znova neodvedú do cely.
Očami blúdi po miestnosti. Náhle do seba obráti zvyšok čaju a oprie sa o tmavomodrý gauč. Pohľad má sústredený, keď hľadá slová a formuluje myšlienky v rodnom jazyku, ktorý už trochu zabudol. Sledujem ho, ako uvažuje, pomaly začína rozprávať. Viem, že už naskočil, rozbieha sa. Počúvam ho a tuším, že čas teraz pôjde rýchlo.
Škoda, lebo muž predo mnou je po tom všetkom sám na chvíľu plne človekom.
Sýria, november 2023.
Na pomedzí dvoch kultúr
Pýtam sa rada a všeličo. Je to akýsi môj personalizovaný spôsob dýchania a žitia, na ktorom stojí snaha aspoň trochu porozumieť svetu. Čítam knihy, pozorujem ľudí, sýtim sa svetom a neprekážajú mi pri tom ani jeho zlé odtiene. Vieme, že krízy nás v živote občas prinútia zastaviť sa, sú to často ony, ktoré aspoň podľa mojich skúseností formujú to množstvo zaujímavých ľudí.
Vo svojom živote som stretla už stovky ľudí, s ktorými som mala možnosť viesť rozhovor. Možno viac ako tisíc, aspoň tak vraví Facebook, ktorý však poväčšine klame. Ľudia na ňom často hovoria o autentickosti a lajkujú vlastné statusy. “Cítim s tebou”. Musela som z neho odísť, obmedziť prítomnosť sociálnych sietí vo svojom živote. Hľadať pravdivosť a hĺbku sa dnes javí ako nemalá výzva.
Život v dvoch odlišných kultúrach stavia človeka do role, keď ich nechcene porovnáva. Nemá sa to robiť, nie je to celkom fér. A predsa niet pomoci. Aj vďaka práci v rozbúrenom regióne som si uvedomila niekoľko vecí.
Napríklad, že sa tam môžem pýtať otázky, ktoré je doma stále ťažšie položiť. V Európe na ne totiž príliš často nedostávam takmer žiadnu odpoveď.
Človek v epicentre
Sociálne siete ma omrzeli. Voľne čakajúc na abstinenčné príznaky som postupne začala chápať, že sa nedostavia, že za ten čas, čo som offline, lepšie myslím, čítam, tvorím. Existujem. Ticho je navyše plodné. Rodia sa v ňom myšlienky, aké v dave nepočuť.
Moje aktuálne stíšenie prirodzene vyústilo do série hlbokých rozhovorov so vzácnymi ľuďmi. Použila som aj sýrske otázky a mnohé ďalšie – a kládla ich hlave štátu prezidentke, šéfovi slovenskej armády, či mojej obľúbenej profesorke politológie. Pýtala som sa ich mladej poetky i človeka, ktorý žije jednou nohou v nebi: čo to vlastne znamená byť človekom? Ako to každý z nás ustáva a o čo sa pri tom opiera?
Spoločne sme si dovolili ponoriť sa a hľadať v rozbúrenej spoločnosti dneška ten nadkmeňový svet, priestor, kde sme ešte ľuďmi bez tribálnej príslušnosti. Kde naša identita netkvie iba vo vymedzení sa voči druhým a ako trefne vraví Tomáš Halík (2021), monologické sebazaujatie nahrádza dialogická otvorenosť.
Sériu rozhovorov pripravujeme s fotografom Dominikom Seppom pre portál Nové mesto, kde na mesačnej báze tvoríme priestor na neobyčajný dialóg. Nie, nie je to zátišie pre intelektuálov, ale život v jeho plnej ľudskosti - tej, ktorú napriek všetkému potrebujeme všetci, aby sme svoj život na konci dňa mohli s pokojom označiť za dobrý.
„Rozhovory o smrti, o ktorej sa nerozpráva a láske, akej sa učíme celý život. Otázky, ktoré sa bežne nekladú. A odpovede, aké by možno nečakali ani respondenti sami.“ #dialóg #človek
Newslettery z berlínskeho predmestia
Odchádzam na nejaký čas pracovať do Berlína. Do think tanku, ktorý má kanceláriu vedľa Brandenburskej brány. Budem nosiť elegantný kostým a skúmať terorizmus. Radšej ho skúmam v rifliach, no ako mi vraveli, človek sa má vyvíjať.
Naďalej však budem chodiť hľadať človeka aj do púšte, do tých malých domčekov uprostred ničoho, kde sa servíruje čaj, šiša a “solitude” (dosiaľ neviem nájsť vhodné slovenské slovo), do priestoru, kde sa na otázky spojené s eschatológiou ešte neodpovedá vegánstvom. Pardon.
Blízkovýchodná šiša v Berlíne či Londýne má zrejme magnetické účinky. Kdekoľvek sa nachádzam, skončím prilepená na jej voňavom, bublajúcom hrdle. Oslava túžby žiť naraz obe kultúry. Píšem to však preto, lebo najbližšie newslettery budú aj z nemeckých, najmä berlínskych suburbií.
Z miest, kde je v oblasti terorizmu stále viac čo skúmať.
Na pomedzí rôznych kultúr vtesnaných do jednej ulice sa budem s ľuďmi rozprávať o tom, čo mám rada: Odkiaľ ste prišli a kam smerujete? A vieme tu na ten krátky moment žiť spolu?
Sýria, ticho a nič, august 2023.
Kultúrne tipy:
1. Revue Salve: Jaká jsou specifika současného slovenského křesťanství?
Český magazín Revue Salve zaujímavo mapuje našu slovenskú religiozitu: “V čem spočívá jedinečnost slovenské náboženské zkušenosti, jaké jsou její rysy a kořeny? Na první pohled různorodá ekumenická koláž odpovědí zachycuje mnohovrstevnatost slovenské křesťanské krajiny a odhaluje její problematická i nadějná místa.”
Oplatí sa kliknúť, nakoľko o podobách slovenskej religiozity uvažuje aj Ferko Mikloško, Michal Žák a ďalší. Pre niekoho budeme tí málo veriaci, pre iných priveľmi, nikdy sa mi v očiach druhých nepodarilo trafiť tú správnu škálu. A to je vlastne úplne v poriadku. Odporúčam celé číslo, samotná anketa je dostupná na tomto linku.
2. Dezoláti, luza a zoberte im občianstvo #dátaniedojmy
Čo je to antisystém, prečo sa k nemu na Slovensku hlási toľko ľudí a môžeme ich v oslave osobnej nadradenosti konečne všetkých hodiť do jedného vreca? Nová štúdia z dielne Inštitútu DEKK sa pozrela na fenomén, o ktorom všetci rozprávame a každý z nás si ho zároveň vysvetľuje trochu inak. Ďakujeme, viac na tomto odkaze.
Podoby slovenskej religiozity na cestách. Irak, mesto Kufa - nie ten. Rok 2021.
Na záver už iba jedna vec. Avšak dôležitá.
Chcem sa poďakovať všetkým podporovateľom - pánovi Slavkovskému, Zimányimu, pani Hričišinovej ako i pánom Klepáčovi a Mišákovi. A mnohým ďalším. Nie je to len o finančnej podpore, znamená to oveľa viac. Prináša to pocit, že moja práca dáva niekomu zmysel.
Srdečne zdravím a dovidenia o mesiac,
Iva
PS: Ak sa vám zdá, že by newsletter Denník reportérky mohol byť zaujímavý aj pre vašich blízkych, môžete im ho preposlať. Mnoho, mnoho zdaru do najbližších dní!