Možno preto sa ich trochu bojíme
O dvoch rozhovoroch, dvoch knihách. A jednej jedinej misii.
Foto: Dominik Sepp
Najprv obrazy z dvoch rozhovorov, stretnutí, ktoré sa udiali krátko po sebe.
Slovensko
„Práve som hovorila svojim kolegom, že tie otázky, ktoré ste poslali, sú úžasné,“ vraví, keď si sadá do bieleho kresla a svetlé vlasy jej pritom skĺznu do tváre. „Je to možno ak nie naj, tak jeden z najinšpirujúcejších rozhovorov,“ usmieva sa.
Autorita človeka pre mňa akosi nikdy nebola opretá o spoločenskú pozíciu, ktorú zastáva. Vždy ma viac zaujímalo, čím ju vypĺňa. Kým skutočne je.
„Iste, či ja budem schopná dať dobré odpovede, to je otázne,“ hovorí hlava štátu a oprie sa o kreslo pripravená na rozhovor. „Som však rada, keď ma niekto sprevádza inými otázkami, než bežne dostávam, takže vám vopred ďakujem.“
Neviem, ako dlho sme sa rozprávali - hodinu, možno menej. Nepamätám si presne, v miestnosti nastalo akési bezčasie. V priestore malého salónika s vysokým stropom akoby nebol okrem nás nikto. Na poradcov prezidentky i fotografa, ktorý sa mihal popri nás sme celkom zabudli.
Bol tam iba človek predo mnou – jeho slová, myšlienky a spôsob, akým premýšľa. Bol to moment, keď si žena oproti mne, zhodou okolností hlava štátu, napriek všetkej zodpovednosti dovolila byť úplne sama sebou.
Foto: D. Sepp. Adventný rozhovor s pani prezidentkou je publikovaný tu.
Sýria
Muž sedí na kovovej stoličke. Stráže mu z očí sňali čiernu šatku a z rúk putá, dosiaľ na nich vidieť červené línie. „Som väzeň, nemám čo skrývať,“ povie ticho, keď sa chvíľu rozhliada po miestnosti a šúcha si potlačené predlaktie. „Som rád, že si prišla.“
„Po vstupe do organizácie som sa učil úplne základné veci,“ začína opisovať, ako po príchode na územie Sýrie bojoval v niekoľkých džihádistických skupinách, v miestnej odnoži Al-Káidy, a napokon v Islamskom štáte.
„Na tréningu nás učili ako používať Kalašnikov, ručnú zbraň, mínomet. Učili nás teoretické základy pre snajperov i RPG… No mojou zodpovednosťou bolo napokon pracovať v médiách Štátu,“ stíchne a chvíľu mlčí, akoby uvažoval, kde začať, aby to celé dávalo zmysel. Kde má tento príbeh vlastne začiatok? Doma, v rodine, či neskôr pri dospievaní?
Uvedomila som si, ako často túžime byť my, ľudia, príbehmi, ktoré sami o sebe hovoríme.
„V Nemecku, kde som sa narodil, som najprv študoval elektroinžinierstvo. Bolo to však iba kvôli môjmu otcovi, záležalo mu na mojom vzdelaní. Osobne som viac umelecky zameraný, som niekto, kto dizajnuje - navrhuje postery, obrázky, tapety, webstránky - čokoľvek, čo dokáže posielať správy cez obrazy a odovzdať tým ľuďom posolstvo. To je moja práca. Toto sú schopnosti, ktoré mám. A ktoré som použil pre svoju vieru.“
Rozprávali sme sa dlhé hodiny. Sledovala som ho pri tom, jeho sústredenú tvár a slová, ktorými opisoval vlastnú skúsenosť. Uvedomila som si, ako často túžime byť my, ľudia, príbehmi, ktoré o sebe hovoríme. A ako často nás pri ich verbalizovaní napokon zanesie k pravde, k reflexii. K potrebe dať tomu všetkému zmysel. K úľave.
„Možno som si uvedomil mnohé chyby, ktoré som urobil... Neviem, akým následkom budem čeliť. Možno ma prevezú späť do Nemecka, možno zostanem navždy tu, v Sýrii. Netuším. Nemám právnika, nemám vlastne žiadne práva. Nepoznám ani miesto väzenia, kde nás držia a tento priestor, tento úsek krajiny nepodlieha medzinárodnému právu,” dvihne tvár.
„Vznášam sa niekde vo vzduchu… Zajtra sa môžem zobudiť na inom mieste, no rovnako môžem byť zajtra mŕtvy,“ usmeje sa akoby sám pre seba. „Dnes som väzeň, no vo svojom srdci napriek tomu cítim, že som veľmi slobodný. Vyrovnaný so všetkým.“
Foto: IM, rozhovory. Detenčné zariadenie, severovýchodná Sýria.
Dialóg ako spojenie
Boli to dva rozhovory v rozpätí niekoľkých týždňov: jeden na Slovensku v Prezidentskom paláci, druhý v detenčnom zriadení v Sýrii.
Som reportérka a akademička. Nie je veľkou novinkou, že sa vo svojom akademickom výskume snažím pochopiť ľudí, ktorí sa pridali k teroristickým organizáciám. Mojím „case study“ sa stal primárne Islamský štát, je to však najmä podklad - kľúčové slovo, ktoré zastrešuje všetky tie motivácie mužov a žien dať svojmu životu výhybku a naplno ho zmeniť: dobrovoľne presunúť do prostredia násilia a smrti.
Pracovne som často na Blízkom východe, odkiaľ sa vždy rada vraciam do Európy. Je to prepínanie kultúr a pracovných projektov, ktoré vedú aj k rozhovorom s veľmi odlišnými respondentami.
Samozrejme, tie rozhovory boli iné. Neporovnateľné.
A predsa som v niektorých momentoch kládla veľmi podobné otázky: Ako vás skúsenosť posledného obdobia zmenila? Ako premýšľate o Bohu? Je vo vašom živote prítomný? Z čoho máte najväčší strach a čo chcete po sebe ľudsky zanechať? Odpovede sa líšili, no zážitok z oboch rozhovorov som si niesla v hlave ešte niekoľko dní.
Foto: Dominik Sepp. Rozhovory, Prezidentský palác. Slovensko.
Sila otázky
Otázka má moc, vieme. Dokážeme ňou preorávať životy.
Človek ju vie namieriť aj tam, kde to bolí. Poodhaliť v druhom to, čo malo možno ešte chvíľu zostať skryté. Oveľa častejšie však bývajú dobre formulované otázky v rozhovore darom - hlbokým vyjadrením záujmu o druhého, o život, ktorý vedie.
Prostredníctvom nich dostávame možnosť lepšie pochopiť vlastný životný príbeh.
Vedia to byť kľúčové chvíle. Také, kde o svojom živote premýšľame ešte dlho po tom, ako rozhovor skončí.
Foto: IM. Rozhovory, detenčné zariadenie. Sýria.
Kniha o Človeku
Pripravovaná kniha reportáží z Blízkeho východu leží na stole. Už niekoľkokrát bola „hotová“, počet strán tomu nasvedčuje dávno a kvalitný materiál, trúfam si povedať, nechýba.
Pocit finalizácie však napriek tomu neprichádzal. Pochopila som, že mi jej kapitoly v tejto podobe nestačia, že v nej nechcem popísať iba slovenskú pomoc počas vojny s jednou z najväčších teroristických organizácií na svete - akokoľvek hrdá som na tento akt svojej malej krajiny.
Kniha sa za ten čas potichu zmenila na výskum človeka. Na to, čo nás, ľudí, vedie k násiliu, ale i k schopnosti obetovať za niečo svoj vlastný život. Na výskum najdôležitejších otázok, aké si my, ľudia, kladieme, lebo odpovede na ne spúšťajú v našom živote pohyb.
Aktuálne som na výskumnom pobyte v Berlíne. Spolu s kolegami pripravujeme politické odporúčania pre nemeckú a kurdskú vládu v otázkach repatriácie nemeckých džihádistov z väzení v Sýrii. Je to tiež ideálny čas uzavrieť vlastnú knihu reportáží a poslať ju na koncovú editáciu. A podeliť sa pri tom aj o drobnú radosť.
V závere roka 2024 plánujeme v spolupráci s vydavateľstvom Nové mesto vydať knihu rozhovorov: prezidentka Zuzana Čaputová, šéf slovenskej armády Daniel Zmeko, Žena Novembra ´89 Soňa Szomolányi a ďalšie osobnosti vo veľkých a osobných rozhovoroch hovoria o svojich životoch trochu inak, ako dosiaľ zvykli.
Obdivujem ich odvahu a ďakujem im za dôveru - za to, že smiem klásť aj hlboké otázky, lebo ako vieme, tie sú často motorom i brzdou v životoch, ktoré chceme žiť.
Možno aj preto sa ich občas trochu bojíme.
PS: Kniha s rozšírenými a doplnenými rozhovormi vyjde koncom roka 2024 na malom portáli s veľkou misiou, ktorej základom je tvoriť medziľudský dialóg. V dnešných dňoch je to, zdá sa mi, viac ako vhodné. Moje hľadanie Človeka tu pokračuje aj v inej forme. Úprimne, neviem, či robím v živote vlastne niečo iné.
Kultúrne tipy
Martyr! – túto knihu iránsko-amerického autora som objavila úplnou náhodou a spája v sebe všetko, čo mám rada - dokonalú povrchnosť i tichú hĺbku, ktoré sa striedajú a navyše brilantný jazyk, až som kvôli tomu poprela svoj vlastný sľub, že budem v Nemecku čítať knihy výlučne v nemčine. Vopred ľutujem človeka, ktorý bude nevšedný text Kaveha Akbara prekladať do slovenčiny. Vopred ho k tomu veľmi povzbudzujem. Viac info napríklad tu.
Seriál Shogun (2024, Disney+) už veľmi predstavovať netreba, je to nielen historický vhľad do nevšednej minulosti Japonska, ale do veľkej miery aj umelecké dielo. #anjin Viac napríklad tu.
Na záver drobný bonus - seriál Hostages (2022, HBO Go) o iránsko-americkej kríze, o ktorom som sa už radostne opustila na Facebooku. Želám naplňujúci, geopolitický zážitok!
Sýria, kmeň Šammar #arabiccontest #missreporter #doyouhaveawifi
Zdá sa mi, že neexistuje arabskejšia fotografia ako tento záber. Neviem, v ktorom okamihu vznikol, iste to bolo omylom, záber z pohraničia Sýrie a Iraku, z kmeňa Šammar, kde som sa v závere roka ocitla, aby som naplno pochopila miestne politické štruktúry blízkovýchodnej krajiny v rozpade.
Už neviem, čo tak zanietene vysvetľujem, ale som spokojná. Mám so sebou notebook. A koňa a bodyguarda. A šéfa vojenskej sekcie, ktorý si akurát čistí zub.
Ďakujem, mnohokrát ďakujem. #slovakreporter #ontheway
Na záver ďakujem všetkým, ktorí sa spolupodieľajú na týchto punkových minidielach. Je vás už takmer 550, z toho niekoľko z vás nezávisle usúdilo, že sú hodné aj drobnej finančnej podpory.
Slovami Kaveha Akbara „Reader, your attention – a measure of time, your most non-replenishable resource – is a profound gift, one I have done my best to honor. Thank you, thank you.“
Srdečne z Berlína,
I.