Na území nikoho
Aká je úloha novinárov vo svete, ktorý zrazu nespoznávame?
Mladý člen jednej z miestnych teroristických organizácií. Sidon, Libanon. Foto: IM.
„Každý novinár vedie rozhovor vlastným štýlom. Niektorí reportéri sú zvodcovia. Zlákajú vás, aby ste im poskytli informácie, zahrnú vás srdečnosťou a uznaním... Iní sú obchodníci. Ich rozhovory pôsobia ako nevyslovené zjednávanie: ak mi dáte informácie o tomto, ja vám poskytnem informácie o tamtom. Ďalší sú jednoducho príjemné, magnetické osobnosti, ktorým ľudia prezradia čokoľvek, len aby si ich udržali v blízkosti,“ píše novinár David Brooks vo svojej najnovšej knihe Ako vnímať druhého.
Brooks svoju vlastnú metódu opisuje ako prístup študenta. Pri rozhovoroch je ako novinár sústredený a úctivý, nie je však príliš dôverný. Vraví, že žiada ľudí, aby ho niečo naučili.
Aj tieto Brooksove slová ma primäli uvažovať, aký prístup ako slovenská reportérka používam ja. Premýšľala som nad tým aj v momente, keď som spolu so svojím fixerom, miestnym tlmočníkom v meste na juhu Libanonu schádzala dolu schodmi, do kancelárie v podzemí vystuženej betónom, kde sme sa mali stretnúť s členmi militantnej skupiny Hizballáh.
Vyber si svoj kmeň. A potom ho bráň
Svet sa dnes potichu zmenil na futbalový štadión. Požaduje od nás, aby sme si vybrali svoj tím a prijali jeho hodnoty, z ktorých sa stali mantry. Aby sme si obliekli farebný dres, do rúk vzali megafón a pevne hájili svoj pohľad na svet.
V poslednom období často uvažujem, v čom pri takomto nastavení sveta spočíva úloha novinára – človeka, ktorý ešte istým nepatrným spôsobom ovplyvňuje naše spoločné nazeranie na svet. Na to všetko, čo sa dnes deje okolo nás. Sledujem svojich kolegov doma i v zahraničí, pozorujem spôsob, akým reagujú na dianie doma, na Slovensku i vo svete. Ako o ňom uvažujú, vnímajú ho z rôznych strán a podávajú informácie o tom, čo vidia.
Ako pristupujú aj ku „kmeňom“, ku ktorým sami nepatria.
Zhodiť dres a poodstúpiť od vlastnej názorovej skupiny je dnes ohrozujúce. Je to územie prirodzene definované nedôverou zo všetkých strán. Na koho strane vlastne stojíš? Vyber si. A vyber si rýchlo.
Pozostatky bytovky po izraelskom bombardovaní. Dahíja, Bejrút. Foto: IM.
Medzi nimi
„Keď som sa pridal k Hizballáhu, mal som jediný dôvod – stať sa martýrom,“ rozpráva 32-ročný muž, keď sedíme v jeho byte s výhľadom na zbombardovanú budovu oproti. Pred niekoľkými mesiacmi ju trafili izraelské nálety. Z bytovky zostali ruiny. Bombardovanie Libanonu zo strany Izraela pokračuje aj počas deklarovaného prímeria.
Kým Bejrút je hlavné mesto Libanonu, jeho južná časť Dahíja je považovaná za hlavné mesto Hizballáhu. Militantná skupina tu má širokú sieť podporovateľov. No ten skutočný svet organizácie sa nachádza nižšie, hlboko pod bytovkami so žlto-zelenými vlajkami, v komplexe tunelov plných skladov zbraní a kancelárií, ktoré majú členov Hizballáhu chrániť pred izraelskými náletmi.
„Hizballáh vznikol ako odpoveď na izraelskú inváziu v osemdesiatych rokoch,“ pokračuje Husajn. „Jeho – našim cieľom je chrániť celý Libanon,“ vysvetľuje muž pochádzajúci z mesta Al Khiyam blízko Golanských výšin. „Celá moja rodina musela priestor, kde sme žili a vyrastali, opustiť. Náš domov je dnes pod izraelskou vojenskou okupáciou.“
Husajn je členom organizácie, ktorej pôsobenie tvrdo cítime aj v Európe, už 17 rokov.
Samotná Európa je pre Hizballáh dlhodobo kľúčovým zdrojom finančných prostriedkov. Prostredníctvom siete organizovaného zločinu získava hnutie na európskej pôde milióny dolárov, ktoré následne využíva na financovanie svojich teroristických operácií a vojenských aktivít v Libanone a na Blízkom východe. Ktorými chráni svoj domov.
Tá otázka zostáva rovnaká: vie Husajn a ďalší členovia militantnej skupiny vlastne ešte žiť inak? Dokáže sa on a jemu podobní na „protistranu“ - na ľudí v Izraeli a v Európe ešte pozerať ako na tých, ktorí majú rovnakú túžbu žiť vo svojej krajine aj so svojimi blízkymi v bezpečí?
Obavy
Sú tam všetci – Husajn, jeho manžela Lu, svokra. A štyri mačky. O chvíľu majú prísť ďalší muži. Bojovníci Hizballáhu sa tu, v tomto malom byte zbierajú, aby spoločným večerným jedlom slávili Ramadán. Zbrane postupne odkladajú na stôl, pod fotografie príbuzných – mužov i žien – martýrov, ktorí za svoju „vec“, za obranu Libanonu už položili život. Pozerám na fotografie a je mi jasné, že niektorí z nich nemali ani 30 rokov.
Rozprávame sa dlhé hodiny. O Libanone a Európe. O tvrdom výcviku, ktorý absolvovali, aby dokázali ustáť únos a mučenie. O pôvode presvedčenia, ktoré ich pri tom všetkom drží a motivuje.
Som tu a počúvam vás. Kladiem vám otázky – a hoci vám nie vždy rozumiem či s vami súhlasím, dávam vám svoj čas a svoju plnú pozornosť. Chcem poznať, ako žijete svoj život aj to, kde a pod akým vplyvom ste vyrastali. Potrebujem vám totiž rozumieť. My v Európe vám potrebujeme rozumieť: v akom rozpoložení sa dnes nachádza jedna z najznámejších militantných organizácií sveta?
Iste, pre novinára to nie je výhodná pozícia. Je tu prítomné všetko, z čoho má reportér strach. Neunesú ma? Neublížia mi? Humanizovať perspektívu teroristov je neprajná pozícia.
Stále som však nenašla lepší spôsob, ako pochopiť perspektívy, ktoré nás čoraz viac ovplyvňujú, než osobný rozhovor: ten unikátny priestor na vnímanie pohľadov, ktoré sa v spoločnom priestore viac nedokážu míňať… A zrážajú sa v obnovenom násilí kmeňov pevne uzavretých do vlastného prežívania sveta.
Husajn, bojovník Hizballáhu pred portrétom zabitého lídra organizácie Hasana Nasralláha. Dahíja, Bejrút. Foto: IM
Pohodlie Západu
V Európe dnes neexistuje jednotná, ucelená definícia terorizmu. Stále ju hľadáme. Riešime zrýchľujúcu sa online radikalizáciu a využívanie digitálnych platforiem na nábor extrémistov. Je to veľmi dôležitá diskusia, ktorú u nás rozbehol aj obľúbený britský seriál z dielne Netflixu Adolescence.
Ideme však v Európe aj ďalej, hlbšie? Pýtame sa na to, akú úlohu v násilnom extrémizme zohráva kultúrne pozadie? Migrácia? Ako na správanie týchto ľudí vplývajú rôzne podoby vnímania maskulinity či krehkosť duševného zdravia, ktoré dokáže človeka zviesť až k násiliu?
Pýtame sa v krajinách, ktoré sa nám zdajú cudzie a vzdialené, aká je motivácia mužov ale i žien, ktorí sa neboja násilne presadzovať svoje ciele, a to aj u nás, v Európe? Rozumieme, do čoho sa narodili a v čom vyrastali, keď sa nám tieto svety pred očami zlievajú do jedného?
Za mňa platí staré: nič nie je pri výskume týchto skupín a jednotlivcov dôležitejšie, než sedieť s nimi tvárou v tvár - a rozprávať sa s nimi o všetkom. Čo ich motivuje bojovať svoj boj? A čo ich demotivuje? Lebo tam je kľúč.
Neaktualizujeme sa
Mnohí novinári dnes trávia hodiny v rozhovoroch aj s členmi skupín, ktoré nechcú obhajovať, pretože sú im v mnohom cudzie. No nerozumieť im znamená ohroziť sa oveľa viac.
Neviem, či sa dokážeme pozerať na dianie aj očami iných – ľudí, ktorí prišli o svoje domovy a svojich blízkych – teda podmienky poskytujúce ideálny priestor na ďalší nábor extrémistov s presahom do Európy. Svoje kontakty a svojich blízkych mám aj medzi tými z nich, s ktorými sa občas rozpráva len ťažko.
Rozumieť perspektíve, akou dnes nielen tieto skupiny hľadia na svet, nám najlepšie pomáha pochopiť, ako efektívne robiť prevenciu. Inak sa opierame iba o naše dohady, o našu západnú perspektívu – presne tú, ktorú čoraz väčší počet krajín nezdieľa tak, ako sme verili a dúfali. Neaktualizujeme sa.
Aj preto v tomto boji nestíhame. A budeme ho prehrávať.
Tlmočník
Verejné prostredie, nielen na Slovensku, dnes pripomína kakofóniu hlasov, ktoré sa navzájom nepočujú, ich jediným spoločným kontaktom je často až zrážka.
Občasné pokusy o vzájomný dialóg (a to aj s tými, ktorí sú nám napokon oveľa bližší, než členovia teroristických organizácií) pripomínajú súťaž submisívnych a naivných. Takých, ktorých v kmeni nechceme.
David Brooks označuje súčasnosť za éru plazivej dehumanizácie. Za prostredie, v ktorom sa darí chaosu a v ktorom zlo prekvitá. Kde nás všetkých spája iba jedno: rovnaký pocit, že svet sa zbláznil.
A kde treba svoj kmeň brániť aj za cenu pravdy či spoločných hodnôt.
Zdá sa mi, že úlohu novinárov nielen na Slovensku je dnes nevyhnuté redefinovať - z obhajcu na tlmočníka. Na tých z nás, ktorí nie sú zástupcovia konkrétnych názorových skupín.
Byť tlmočníkom dnes znamená vymaniť sa z priazne svojho kmeňa a stáť aj na akomsi území nikoho. Akokoľvek je to miestami nepríjemná pozícia.
Kultúrne odporúčania
Na záver si klasicky dovolím ešte dve krátke kultúrne odporúčania. Spomínaná kniha Ako vnímať druhého je ponorom do umenia „vidieť“ ľudí, čo v čase, keď väčšina preferuje byť najmä videná, ide trochu do protismeru. Osobne som aktuálne zvedavá aj na nový dokument October 8, ktorý ponúka ostrý pohľad na erupciu antisemitizmu na univerzitných kampusoch, lebo sú to aj tie veľmi ťažké témy, o ktorých sa dnes spolu potrebujeme naučiť rozprávať. V kontexte diania v Gaze a nedávnej streľby vo Washingtone ešte viac.
Ďakujem za podporu všetkým, ktorým moja práca dáva zmysel. Videla som, že vás znova viacero pribudlo - a to aj platiacich čitateľov. Nesmierne si to vážim.
Srdečne z horúcej Sýrie,
Iva
