Prípad slovenskej ISIS rodiny

Úlohou novinárov je nazrieť do príbehu človeka páchajúceho terorizmus čo najhlbšie. A potom ho vysvetliť.

Otca rodiny presúvajú po rozhovore naspäť do cely. Hasaka, Sýria. Foto: IM

Keď sa v októbri 2022 stala vražda na Zámockej, naša spoločnosť bola právom vydesená. Na ulici pred Teplárňou, kde mladý Juraj K. zastrelil dvoch ľudí pribúdali sviečky a na profilové fotky v súcite s obeťami dúhové vlajky.

Bola to aspoň malá snaha vyjadriť solidaritu s niečím, na čo sme sami v sebe ešte hľadali odpoveď. Snažili sme sa však skutočne porozumieť, čo sa stalo? Navštívili sme Jurajovu rodinu, bratrancov a sesternice, hovorili sme s jeho spolužiakmi, aby sme zistili, kým bol a čím žil posledné roky? Porozumeli sme do hĺbky tomu, čo sa stalo, aby sme výhľadovo dokázali nastaviť prevenčné mechanizmy?

Ak by sa mladý chlapec miesto Teplárne zastavil so zbraňou napríklad pred synagógou, ako pôvodne plánoval, zrejme by sme si do profilu na sociálnych sieťach miesto dúhovej vlajky vkladali židovskú hviezdu a vo verejnom priestore v smútku pripomínali holokaust.

Rozumiem tomu. Nie som si však istá, či to postačuje.

Sýria. Krajina v rozpade, ktorá má dnes na svojom území stovky radikalizovaných občanov Európy. Foto: IM

Prípad slovenskej ISIS rodiny

Iste, je to trochu príkre. Slovensko má svojich problémov nemalé množstvo a vchádzať do mysle každého človeka, ktorý so zbraňou v ruke rozhoduje o živote druhých, je prosto nemožné. No ak čosi charakterizuje našu spoločnosť, je to jej reaktívnosť, drobná neschopnosť nahliadať na problémy z dlhodobého hľadiska. Najmä na tie, pri ktorých je pravdepodobné, že sa nám budú čoskoro opakovať.

V čase vraždy na Zámockej som žila vo Viedni a pripravovala sa na jednu z ďalších výskumných ciest do väzení v Sýrii, kde sa snažím porozumieť ľuďom páchajúcim náboženský terorizmus. V Sýrii sa rozprávam s členmi Islamského štátu či Al-Káidy a v priestore krajiny, kde fungovali, sledujem ich motivácie. Snažím sa vyčítať – čo chcú, čo ich sem viedlo – a či ich po tom všetkom dokážeme znova vrátiť do spoločnosti bez toho, aby pre nás tvorili trvalé bezpečnostné riziko.

Na tých miestach som bola niekoľkokrát. Napriek tomu boli tie posledné cesty iné. Vedela som, že v detenčnom tábore je Slovenka – človek, ktorý vyrastal v tej istej kultúre, ktorý pozná horalky, Tatry, hokej a halušky. A ktorý skončil v náboženskom kulte volajúcom po smrti bezvercov.

Tábor Al Roj, v ktorom bola umiestnená aj Slovenka s dcérou. Foto: IM

Keď v Sýrii prvýkrát hovoríte po slovensky

Do miestnosti vošla vysoká žena vo fialovom hidžábe. Keď som ju pozdravila, chvíľu na mňa bez slova hľadela. Následne sa rozplakala. Slzy jej stekali po tvári, keď hľadala slová v jazyku, ktorým nehovorila roky. Pochopila som, že je to jej prvý priamy kontakt s krajinou, v ktorej vyrastala.

Ja som sa však nebála. Po rokoch tejto práce viete poľahky vycítiť, či je niekto pre vás nebezpečný. Renáta nebola.

Tá situácia bola nová pre nás obidve. V rovnakom detenčnom tábore na severe Sýrie som bola niekoľkokrát, komunikovala som s Rakúšankami či Nemkami a snažila sa porozumieť, čo viedlo Európanky do vojnou zmietanej Sýrie. A ktoré sa dnes po tom všetkom chcú vrátiť domov.

Kurdská bezpečnosť nás pri rozhovore ticho sledovala. Mali sme úplné súkromie, výhoda jazyka, ktorým na svete hovorí zopár ľudí. No Kurdi ma pozorovali aj z iného dôvodu, dbali o moju bezpečnosť, keď sme sa šli prejsť cez tábor obohnaný vysokým plotom až na miesto, kde posledné štyri roky naša krajanka aj s dcérou žili.

Ja som sa však nebála. Necítila som pri nej strach. Po rokoch tejto práce viete poľahky vycítiť, či je niekto pre vás nebezpečný. Renáta nebola.

Sledovala som ženu vedľa seba, počúvala ju a premýšľala, na koho sa vlastne pozerám. Na zlomenú matku, ktorá svoje deti vzala do vojny a dnes sa sama sebe snaží odpustiť? Na teroristku, ktorá sa do svojej viery pred rokmi ponorila natoľko, že ostatní ľudia sa pre ňu stali nehodnými? Na ženu, ktorá svojho muža nasledovala až do pekla? A musí to byť vlastne iba jedna z týchto rolí?

Pozerala som na ženu zo slovenského Gemera a snažila sa pochopiť, ako skončila v krajine, kde jej nad hlavou lietajú drony a ona nemá prístup k svojmu mužovi, ale najmä k svojmu dospievajúcemu synovi.

Chlapec repatriovaný na Slovensko, pri ktorom sa dnes učíme tvoriť základy deradikalizačného systému. V budúcnosti sa ešte zíde. Foto: IM, Sýria, január 2023

Starý koncept, nové ohrozenie

Ešte pred repatriáciou na Slovensko bolo dôležité Renátu zažiť v prostredí, v ktorom v posledných rokoch žila a ktoré ju sformovalo do súčasnej podoby. Rovnako ako jej dcéru, syna a egyptského manžela, o ktorom sme do poslednej chvíle nevedeli, či žije a kde sa vlastne nachádza. Nakoniec sme ho v januári tohto roku našli vo väzení na severovýchode Sýrie, kde sme sa s ním osobne rozprávali.

Je to prípad, ktorý nám trochu nepríjemne hovorí hneď niekoľko vecí: žili sme v domnienke, že tento typ násilia sa nás netýka, že džihád je vecou nezvládnutých štvrtí Francúzska a arabského sveta, ktorý je roky v rozvrate. A že Slovensko je vlastne chránené aurou vlastnej nezaujímavosti. Je to omyl.

Keď ma naša polícia oslovila, aby som sa procesu s rodinou zúčastnila ako svedkyňa, odmietla som. Nemyslím si, že úlohou novinárky je do prípadu zasahovať týmto spôsobom. Poslaním novinárky a akademičky je situáciu predovšetkým pochopiť a v kontexte, pokoji a bez senzácie ju ďalej vysvetľovať okolitej spoločnosti.

Pokoj na púšti neďaleko sýrskej Rakky. Sýria, január 2023.

Rozumieť znamená menej sa báť

Fenomén terorizmu nie je nový. Kým ISIS, Al-Káida a ďalšie teroristické skupiny sú najmä značky, ktorým sa voľne menia logá, motivácie ľudí okolo nás, ktorí sa k nim pridávajú, zostávajú rovnaké.

Aj preto sa v Denníku Postoj ako i v tomto newsletteri budeme postupne pozerať na súvislosti, ktoré ľudí vedú k páchaniu náboženského násilia. Pozreli sme sa, čo prežil v Sýrii chlapec, ktorého dnes repatriovali na Slovensko, čo po príchode do krajiny odporúčajú robiť jeho pedagógovia či ako k podobným prípadom dnes pristupuje Nemecko, Rakúsko či Francúzsko.

Prinesieme výpoveď Renáty, Slovenky, ktorá momentálne čelí doživotnému trestu odňatia slobody. Pozrieme sa, ako sa vzhľadom na hrozbu terorizmu posledné roky zmenil európsky bezpečnostný systém, na krízu moslimskej identity i akúsi našu duchovnú vyprázdnenosť v Európe, ktorá sa nám aj týmto fenoménom sčasti nepríjemne vracia.

Pochopiť a následne vysvetľovať mechanizmus terorizmu spoločnosti značí chrániť ju. Budem rada, ak budete tieto príspevky sledovať a v napĺňaní tejto misie mi pomôžete.

Srdečne,
Iva

Na záver jedno krátke kultúrne odporúčanie:

Do kín aktuálne mieri film - The Convenant, s pracovným názvom „The Interpreter“. Snímka nás pozýva do Afganistanu, do vzťahu medzi vojakom a jeho tlmočníkom a ukazuje nám ten zásadný rozdiel medzi „preložiť a interpretovať“. Rozdiel, ktorý ľudí v teréne – vojakov, reportérov či akademikov môže stáť život. Neprekladajú nám totiž iba jazyk, ale najmä kultúru, miestne reálie, ktoré sa od tých našich významne líšia.

Úspech našej misie, výskumu či reportérskej cesty do vojnových oblastí totiž často závisí práve od našich tlmočníkov, fixerov či miestnych spojok, ako voláme tých, ktorí nad nami bdejú, kým my ako Alenky v ríši divov občas pochodujeme ich krajinou. Málo sa o nich hovorí, hoci sú to práve oni, bez koho sme v tomto prostredí silne zraniteľní. A ktorí kvôli nám často riskujú vlastné bezpečie.

Možno nám to aj táto snímka trochu pripomenie.

Pripájam klasické PS: Ak sa vám zdá, že by tento newsletter mohol byť zaujímavý aj pre vašich blízkych, môžete im ho preposlať. Podobne, ak máte tému, ktorá k nemu obsahovo sedí a chceli by ste o nej počuť, neváhajte mi napísať na co@ivapise.sk. Mnoho zdaru a pokoja do najbližších dní!