Reportér strach potrebuje

„Je jednoduché rozumieť, prečo zlé veci robia zlí ľudia. Čo však v momente, ak zlé veci robia dobrí ľudia?“

Tú otázku som zachytila v akomsi rozhovore a odvtedy sa mi natrvalo usadila v hlave. Môj mozog sa rozsvietil ako vianočná reťaz, ako tisíce farebných svetielok uprostred kresťanskej štvrte na severe Iraku, na mieste, kde som sa o pár rokov ocitla, aby som sa aspoň trochu priblížila k pochopeniu človeka a jeho motivácií oddať sa terorizmu.

Sedela som na múre a sledovala mužov s kalašnikovmi. Strážili ľudí, ktorí si ustlali na uliciach a parkoviskách, dozerali na ženy a deti, celé rodiny utekajúce pred teroristami Islamského štátu. Ešte sa s nimi nebolo možné rozprávať, potrebovali jedlo, bezpečie, pokoj a istotu. Potrebovali deku, čaj a vedomie, že ich deti sú v poriadku. Nechávala som im priestor na stíšenie sa, na pochopenie skúsenosti, ktorú sami v sebe ešte iba formulovali.

Vedela som, že čas na rozhovor príde. Ako s nimi, tak i s tými, ktorí im to spôsobili. Človek v celej jeho šírke.

Ak chceš porozumieť, choď a spýtaj sa

Občas sa ma ktosi spýta, či nemám strach. Chvíľu ho pozorujem a akosi čakám, že sa rozosmeje, že tú otázku nemôže myslieť vážne. Reportér strach potrebuje. Musí s ním mať vzťah, akokoľvek komplikovaný. Potrebuje si ho držať od tela, aby ho celkom neovládol, no zároveň ho nesmie príliš potlačiť.

Je to strach, ktorý človeka drží, aby v návale emócií zbytočne neriskoval. Zastaví ho, keď sa ženie na miesta, z ktorých sa nemusí vrátiť. Z oblastí, kde hrozí únos, znásilnenie, zajatie či smrť. Strach je pre reportéra nevyhnutný.

Oveľa radšej mám však otázku, čo ľudí pri podobnej práci motivuje. Pýtam sa ju reportérov, ktorých na cestách stretávam, a tie odpovede sa rôznia. Niektoré sú krásne, iné desivé, každý z nás si píše svoj príbeh sám. O tom však inokedy.

Mňa osobne ženie v prvom rade túžba porozumieť - pochopiť, čo všetko formovalo človeka, ktorý útočí na Bataclan, rozráža dav na námestí v Nice, strieľa do ľudí sediacich na káve vo Viedni a svoje násilie si necháva posvätiť bohom. Čo ho tvorilo? Kde sa stala chyba a ako podobným činom predchádzať? A je to vlastne možné?

Ako vraví základné sociologické pravidlo: ak chceš porozumieť, prečo ľudia konajú tak, ako konajú, choď a spýtaj sa. A tak som šla.

Člen Islamského štátu vo väzení, sever Sýrie, 2021.

V mysli náboženského teroristu

Porozumieť mysli človeka, ktorý svoj život zasvätil terorizmu, znamená hneď niekoľko vecí. Ako prvé je potrebné stretnúť týchto ľudí osobne, potlačiť nevôľu a ponoriť sa do ich skúsenosti.

Nenávidieť je prirodzené, no príliš jednoduché. Navyše aj trochu problematické, pretože ak nenávidíme, prichádzame s predsudkom, cez ktorý ku nám realita preniká len sťažka.

Potrebujeme načúvať bez hodnotení, nechať človeka oproti sebe rozprávať svoj príbeh, akokoľvek nás pri ňom občas zamrazí či tvrdo mykne. Je nevyhnutné zahĺbiť sa do jeho života a nechať to zájsť až po ten nepríjemný moment, v ktorom sa sami seba spýtame: ako by som na jeho mieste konal ja?

„Je jednoduché rozumieť, prečo zlé veci robia zlí ľudia. Čo však vtedy, ak zlé veci robia ”dobrí“ ľudia?“

Hladná po poznaní

Možno už tušíte, že v newsletteri bude často viac otázok, než odpovedí. Dominujúcou je pre mňa téma náboženského extrémizmu - jeho vznik, vývoj a premeny počas histórie, jeho mužské a ženské zosobnenie i to, akú úlohu v tom celom zohráva človek, boh a ich vzájomný vzťah.

Mojou ambíciou nie je robiť vodotesné uzávery. V téme som stále iba na ceste. Chcem ďalej skúmať oblasť eschatologického terorizmu a každým krokom odhaľovať viac z človeka a z toho, aké okolnosti nás, ľudí, vedú do momentu, aby sme svoj život a život iných v mene boha ukončili predčasne.

Ako reportérka a akademička som povolaná chodiť za rôznymi ľuďmi, počúvať ich, porozumieť im, a následne túto skúsenosť priniesť domov – do Európy i na Slovensko. Iste, okolitá realita bude vždy ovplyvnená aj mojim vnímaním.

Ak ste ochotní toto riziko podstúpiť, vítam vás v novom newsletteri.

Pozostatky Kalifátu. Mosul, Staré mesto, 2019.
...
Čoho sa bude newsletter týkať?  

Opíšeme si v ňom, ako vyzerá príprava na cestu do nie celkom bežného prostredia, ako sa rozprávať s obeťami vojen, mučenia, sexuálneho otroctva, s vrahmi, s násilníkmi i tými, ktorí sa s vami rozprávať nechcú. Ako sa priblížiť k človeku, ktorý k vám cíti otvorenú nenávisť, ale i k takému, ktorý vás zastaví, aby kráčal prvý, lebo vo vyschnutej pôde pred vami môžu byť zakopané míny. Budeme sa rozprávať o človeku vo všetkých jeho odtieňoch. Lebo takí sme.

Okamih:
Ako reportérka čelím pravidelne jednej otázke: ako sa chrániš pred sexuálnym násilím? Táto otázka, akokoľvek je svojou intenzitou otravná, je plne na mieste. Budeme sa jej širšie venovať v inej časti, dnes však pripájam text o udalosti, pri ktorej mi trvalo presne tri roky, kým som sa k nej vrátila a dala ju na papier. Bolo načase.  

„Dlho ma bavilo hrať sa, že sa nič nestalo. Prúd života ide predsa ďalej. Tvárila som sa, že o nič nejde a mala pocit akejsi nadvlády, moci nad okamihom, keď ma pritlačil o múr a ja som o všetku moc prišla. Cítila som sa silná, no ten pocit bol fiktívny. Bolo zrejmé, že čochvíľa praskne ako balónik.“ Celý text nájdete na webe ivapise.sk.

Oplatí sa zachytiť:
V rámci slovenskej scény mám radosť, že moja kolegyňa, reportérka Stanislava Harkotová vydala knihu reportáží z Ukrajiny - Ešte sme nezomreli. Ešte sme ju nečítali, no už sa na ňu veľmi tešíme.

Známy podcast Fighting Terror otvoril sériu podcastov o politickom islame. Druhý diel sa zaoberá spojením domáceho násilia a terorizmu, linku, ktorý nám – v novinárskej, ale i akademickej obci – stále uniká. Vhodné pre fajnšmekrov z odboru i nadšencov.

S Mariánom Balázsom sme sa na portáli Dobré noviny rozprávali o novinárskej práci v teréne. Bolo mi cťou!

Kontakt:
Ak je niečo, čo by vás zaujímalo a máte pocit, že by v newsletteri malo byť, napíšte mi na co@ivapise.sk. Tém je nemalé množstvo a obsah sa iba kryštalizuje. Neváhajte sa do jeho kreovania zapojiť. Podľa jednotky voľného času sa vám s radosťou pokúsim odpovedať.

Tento newsletter píšem v malom bare uprostred Viedne, kde sa každý večer stretávajú miestni Sýrčania. Tu sa nehovorí po nemecky, tu sa hovorí sýrskou arabčinou a divo fajčí šiša. O dva týždne idem do ich domoviny. Čaká nás návšteva väzení a utečeneckých táborov, kde sedia európski radikáli i centier pre mladistvých, kde mladých chalanov dnes miesto streľby učia angličtinu, aby sa vedeli zaradiť späť do spoločnosti.

Ako funguje deradikalizačný proces? Aké bezpečnostné riziko predstavujú títo ľudia? Už teraz je zrejmé, že to bude intenzívny čas. Hádam človek znova dačo nové pochopí a prinesie domov.

Ak nebesia dovolia, dovidenia o mesiac.

Srdečne,
Iva