Právnik Pavol Žilinčík, s ktorým bol aj neľahký rozhovor čistou radosťou. Foto: Dominik Sepp
Spolu s kolegami vo Vydavateľstve Nové mesto dlhodobo vnímame, že dialóg, porozumenie a zraniteľnosť sú slová, ktoré nám dnes v krajine naliehavo chýbajú. Aj to viedlo k momentu, že sme sa spolu s kolegom, fotografom Dominikom Seppom pustili do práce a začali oslovovať vzácnych ľudí, našich respondentov.
Profesorka, filmová producentka, šéf armády – ich verejné roly nás zaujímali skôr okrajovo. Viac sme chceli spoznať a pochopiť, kým sú vo svojom vnútri a najmä, ako sa sami sebou stali. Rozhodli sme sa, že kľúčom, ktorý odomkne tieto rozhovory s osobnosťami, bude udalosť, ktorá ich pozastavila a donútila zadefinovať svoj život nanovo.
V hlbokých rozhovoroch, ktoré sme spolu neskôr nazvali Hĺbkovory, sme sa postupne ponorili do príbehu každého z nich. Vrátili sme sa do náročných chvíľ, keď v ich živote na moment zhaslo svetlo a oni kráčali úplne sami. Čo tam, v tichu a samote, o sebe zistili? Kde hľadali sami seba a o čo sa pritom opierali?
Áno, pýtali sme sa ich na ťažké veci, osobné. A oni nám v dôvere, ktorú si nesmierne vážime, odpovedali.
Šéfka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková počas rozhovoru. Tá žena nevie, ako si ju vážim. Po tomto rozhovore ešte viac. Foto: Dominik Sepp
Udalosti, ktoré nás menia
Exprezidentka Zuzana Čaputová, bývalý člen Súdnej rady Pavol Žilinčík, šéf slovenskej armády Daniel Zmeko, novinárka Katarína Strýčková, profesorka Soňa Szomolányi, filmová producentka Wanda Adamík Hrycová, večný disident František Mikloško, šéfka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková, profesorka Emília Sičáková Beblavá a zakladateľ Mužom.sk Peter Podlesný hovoria o svojom živote a vzťahu ku krajine inak, než sme zvyknutí.
Keď som oproti nim sedela v kaviarni, kancelárii či na terase v centre mesta, vravela som každému z nich, nech ma zastaví, ak pôjdem v otázkach príliš ďaleko. Ak sa dotknem niečoho, čo mi už nepatrí.
Nechali ma však pýtať sa mnohé, aj veľmi osobné. Spoločne sme tak objavovali aj momenty, kde sa mi zdalo, že svoj život a konkrétne udalosti v ňom formulujú nahlas vlastne prvýkrát, kde sami hľadajú slová, ktoré na opis prežitého takmer nikdy úplne nestačia. Občas bolo vidieť aj slzy, zaznieval hlasný smiech a niekedy nastalo aj úplné ticho. No pokračovali sme ďalej a ja som sa z ich dôvery, ktorú som pri rozhovoroch zažívala, cítila miestami až trochu nepatrične.
Tie rozhovory sú ťažké, drsné, otvorené i nádejné. No najmä veľmi skutočné.
Každý z desiatich príbehov je iný, unikátny. No takmer každý z respondentov v určitej časti rozhovoru vyjadril tú jedinú myšlienku: „To, čo som zažil(a), je neprenosná skúsenosť.“
Profesorka Soňa Szomolányi prvýkrát verejne hovorí o tom, ako prekonala rakovinu – a čo sa v tomto období naučila o sebe - i nás, druhých ľuďoch.
Venované Slovensku
Stalo sa to práve pri Hĺbkovoroch, keď som si naplno uvedomila, že to, čo robím, vlastne ani nie je práca, že ten ozajstný rozhovor je zážitkom, v ktorom sa môžem dotknúť iného človeka. Počúvala som príbehy rôznych zaujímavých ľudí a začínala naplno chápať, že keď nás bolesť nezlomí, je to práve ona, ktorá nás učí lepšie vnímať seba aj druhého človeka.
Lebo v stretnutí s ňou pochopíme, akí podobní si vlastne sme.
Novinárka Katarína Strýčková hovorí o svojom rozvode. Jeden z tých rozhovorov, po ktorých na chvíľu zostáva ticho.
Kniha o človeku
Zdá sa mi, že knihu Hĺbkovory možno čítať niekoľkými spôsobmi: ako stretnutia s ľuďmi, ktorých baví žiť, a to nielen pre seba, ale i pre okolitú spoločnosť. Môžeme ich tiež poňať ako príležitosť na osobné zamyslenie nad životnými otázkami, ktoré si potrebuje klásť každý z nás. A v neposlednom rade ich možno čítať ako okno do osobnej reflexie istej skupiny ľudí našej krajiny. Ako sa stali tým, kým sú dnes? Kam chodia hľadať pokoj a kedy prežívajú ten ozajstný strach?
Je to kniha rozhovorov o smrti, o ktorej sa dnes takmer nerozpráva, a o láske, akej sa učíme celý život. O utrpení, ktoré človeka brúsi, a zmysluplnosti, bez ktorej sa vlastne celkom nedá žiť.
Šéf slovenskej armády, generál Daniel Zmeko – ktorý sa fakt, fakt nechcel fotiť. A ani nevie, ako mu to vyšlo. :) Medzi jabloňami, Kopanice, Slovensko 2024. Foto: Dominik Sepp
Pretože ten ozajstný rozhovor vie byť zážitkom
Hĺbkovory sú dielom, ktoré by v prípade, ak by som ho tvorila sama, nikdy nevzniklo.
Stojí za ním celý tím – konateľ Vydavateľstva Nové mesto Martin Sepp, ktorý nás v tvorbe diela neúnavne povzbudzoval, editorka Stani Horváthová, s ktorou máme vzácnu zhodu na pojme „ľudskosť“. Grafická dizajnérka Janka Gavalda, vďaka ktorej Hĺbkovory pripomínajú zážitok. Jazyková korektorka Marta Glossová a dôležitý človek vo vnútri redakcie, projektový manažér Jozef Turlík, ktorí nám boli počas celého tvorivého procesu veľkou oporou.
„Keď som prvýkrát okrem textu videla aj fotografie, mala som pocit, akoby som s Ivou a jej respondentmi zrazu sedela pri jednom stole,“ napísala mi neskôr Marta. „Ľudia, ktorých myšlienky som predtým toľkokrát čítala, mi zrazu ožili pred očami a mala som pocit, akoby to boli starí známi.“
Možno, možno to teda celé vyšlo. :)
Zistíme pri čítaní, ale i uvedení knihy dňa 3. decembra 2024 o 18:00 vo Veľkej sále Galérie Umelka v Bratislave. Ste srdečne pozvaní, v prípade záujmu je potrebné sa zahlásiť na tomto linku. Nech vieme pripraviť všetko, čo je potrebné.
Uvedomujem si, že pravidelný newsletter Denník reportérky sa dlhší čas neobjavil. Dôvod bol prostý - tvorili sme okrem iného aj túto knihu a dali do nej toľko človeka a ľudskosti, až preteká.
Neviem inak, ako na tomto mieste poďakovať aj svojim prispievateľom: Romana Hričišínová, Vlado Zimányi, Jozef Slavkovský, Jakub Betinský, Anna Hudcovičová, pani Helena Sumbalová, Lucia Štasselová, Martin Fedorko, Evka Th. a ďalší.
Ohromná vďaka za všetku podporu pri tom, čo robím. Je to - bez väčšieho preháňania, zvláštne povzbudzujúci pocit zistiť, že to toľkým ľuďom dáva zmysel.
Dovidenia čoskoro, snáď s mnohými i osobne,
i.