O najväčšej zraniteľnosti Slovenska

O kultúrnej integrácii, bujnejúcej krajnej pravici a obľúbenom songu snajperov.

Mnoho námetov, jedna krajina. Foto: Potetuj.sk

Koncom júna som sedela na konferencii vo francúzskom Nice pripravená nudiť sa. Okolo veľkého stola si jeden po druhom sadali rôzni ľudia – taliansky politik, bývalý Orbánov poradca pre obranu, šéf policajných odborov v Nemecku či grécka poradkyňa vlády. Témou bola najmä nelegálna migrácia a pozvaní európski politici, výskumníci a rôzni experti.

Hoci migrácia nie je primárnou oblasťou môjho záujmu, s radikalizáciou, ktorú skúmam, úzko súvisí. Bola to aj istá zhoda náhod, krátko pred konferenciou som navštívila Libanon, sedela som neďaleko sýrskych hraníc a počúvala o fungovaní miestnych pašeráckych sietí - o preplnených rybárskych člnoch a ľuďoch, ktorí sa režú do hrude, aby im na európskej pôde poskytli prvú pomoc a hliadky libanonskej armády nemohli ich čln odtiahnuť späť do zničených domovín. Počúvala som o Sýrčanoch a Libanoncoch hľadajúcich lepší život v krajinách, ktoré sa nezmietajú vo vojne a kolapse.

A kde sa Európania boja, aby vojnu a kolaps nepriniesli so sebou.

Pozerala som na expertov okolo stola pripravená čeliť nánosu politických floskúl, ako to na obdobných fórach z času na čas býva. Mýlila som sa. Diskusia sa odohrávala za zatvorenými dverami a v rámci pravidiel Chatham House (môžete zverejniť, čo v diskusii zaznelo, no nemôžete zverejniť, kto presne to povedal). A povedalo sa toho veľa.

Európa napravo

Viete, aké sú dnes bestsellery v Maďarsku? Medzi najčítanejšie knihy u našich južných susedov patria francúzska Guerilla (popisuje apokalypsu vo Francúzsku) a Houellebecqovo Podvolenie (rozklad francúzskej spoločnosti pod vplyvom politického úspechu Moslimského bratstva). Na Netflixe je dnes v Maďarsku jedným z najsledovanejších seriálov Athena (francúzska dráma opisujúca občiansky chaos) a na prvých priečkach sa dlho držal švédsky seriál Kalifát (seriál o švédskych moslimoch, ktorých zlákal Islamský štát).

Ako priblížil maďarský kolega: Maďari majú v otázke migrácie jasno. V krajine ju historicky definujú moslimovia, a to značí problém. A oni rozhodne odmietajú dopadnúť ako Francúzsko.

Konferencia pokračovala a hoci bola o migrácii, utečencov z Ukrajiny, ktorí po ruskej invázii aktuálne zaplavili Európu, sa takmer netýkala. Kým Nemci hovorili o potrebe obnoviť v Schengene vnútorné hranice kvôli prichádzajúcim Afgancom či Sýrčanom, Taliani si po svojom nadväzujú bilaterálne vzťahy s Tuniskom, aby si svojich utečencov vzali naspäť, Maďari vyhlásili, že v Schengene plánujú zostať, no radšej budú platiť pokutu 20-tisíc eur za odmietnutého azylanta, než by mali prijímať utečencov z moslimských krajín.

Kým politické elity doma či na pôde únie nedokážu komplexný problém riešiť, chytá sa ho, prirodzene, krajná pravica. A tá dnes ticho rastie naprieč Európou. „Najdôležitejším faktorom rastu dopytu po týchto stranách dnes nie je ekonomika,“ opakoval francúzsky profesor, kým ostatní pritakali, „je to identita.“

A ak niekto, je to Francúzsko, ktoré dnes vie, o čom hovorí.

Nice tesne po teroristickom útoku. Foto: Olivier Anrigo/EPA, 2016.

Kultúrna integrácia

„Bol som tu vtedy aj s rodinou,“ hovorí starší, vysoký Francúz, keď večer sedíme na promenáde pri azúrovom pobreží. Spolu s manželkou prichádzajú do Nice z rozhorúčeného Paríža takmer každé leto. Popíjajú víno a hľadia na more a vlajky s trikolórou lemujúce pláž.

Bolo to pred siedmimi rokmi, keď sa na horizonte promenády objavilo nákladné auto. Sedel v ňom Mohamed Lahouaiej-Bouhlel, Tunisan žijúci vo Francúzsku a otec troch detí, ktorý 19-tonovým nákladiakom vošiel do veľkého davu: kým ho policajti zastrelili, Bouhlel zabil 86 ľudí a 434 zranil.

Vo Francúzsku to žiaľ nie je nič nové. Od roku 2012 došlo v krajine k 58 islamistických útokom, pri ktorých zomrelo viac ako 300 ľudí.

V článku „Prečo stále Francúzsko?“ uvádza autor Iulian Mihalache hneď niekoľko dôvodov stavu, v akom sa krajina zmietaná útokmi a nepokojmi nachádza.

Francúzsko je krajina s veľkou, chudobnou, neintegrovanou moslimskou populáciou, ktorá má pocit, že jej identita a náboženstvo sú napadnuté hostiteľským štátom. Štátna príslušnosť sa dnes vo Francúzsku udeľuje skôr na základe narodenia na francúzskej pôde, než na základe etnického pôvodu, čo umožňuje de facto multikulturalizmus francúzskej spoločnosti.

Podobne, otázky ako dekolonizačný proces a história bývalých francúzskych kolónií nie sú vo vzdelávacom systéme zakomponované, hoci práve ten je základom francúzskej identity. To vytvára rozpor medzi národnou a občianskou identitou (štátnou príslušnosťou) - a to najmä v prípade detí chudobných moslimských prisťahovalcov z arabských krajín. Kto sú, kam patria a akú majú dnes vlastne šancu vo Francúzsku uspieť?

Podľa prieskumu si dnes dve tretiny Francúzov myslia, že v krajine je príliš veľa migrantov. Francúzi však nevidia problém v migrácii, ani v islame. Problém vidia v migrácii bez integrácie, konkrétne bez kultúrnej integrácie.

A tá dnes nefunguje efektívne naprieč celou Európou.

Nice po teroristickom útoku, 2016. Foto: Valery Hache/AFP/Getty Images

Hľadanie vlastnej identity

Je to vidieť aj v Nemecku, ktoré svoj integračný program má, no po novom ho zjednodušilo. Požadovaná úroveň nemčiny je dnes napríklad o tri levely nižšia a ak ste aj klamali o svojej identite (čo je v prípade utečencov z vojnových oblastí pomerne častá a, povedzme si, prirodzená záležitosť), má jedinec novú šancu ju „očistiť“ – teda prestať klamať. A v Nemecku má naďalej možnosť zostať.

„Iste, v našej krajine máme zavedenú integráciu,“ hovorí nemecká politička zo strany CSU. „No ľudia, ktorí k nám prichádzajú, sa často integrujú do svojich kultúr, čo sú akési paralelné kultúry k tej našej.“ Keďže bežní Nemci neveria, že ich pôvodné strany dokážu nepoľavujúcu migráciu zvládnuť, v krajine stúpa podpora krajne pravicovej AfD (Alternatíva pre Nemecko). A netýka sa to len Nemecka.

Kým v roku 2002 dosahovali krajne pravicové strany vo Francúzsku podporu 20%, počas posledných prezidentských volieb v roku 2022 dosiahli podporu 42%. Taliansko dnes vedie Giorgia Meloni, šéfka strany s neofašistickými koreňmi, vo Švédsku sú druhou najsilnejšou stranou silne protiimigrační Švédski demokrati a v Grécku sa do parlamentu dostali rovno tri krajne pravicové strany.

Samozrejme, nie každá strana s protiimigračnou agendou patrí na krajne pravicové spektrum. Človek však dnes nemusí chodiť na konferencie, aby vnímal nárast dopytu po tejto ponuke po celej Európe: krajne pravicovým stranám sa darí na severe, juhu, východe i západe a majú rôzne príchute – nostalgické nacionalistické, populistické nacionalistické, ultrakonzervatívne s neofašistickými koreňmi a ďalšie, ktoré sa dnes tešia opätovnému oživeniu.

Iste, za ich podporou nestojí iba migrácia, problém, ktorý sa stále iba učíme riešiť ako na domácej, tak i európske pôde. Ako však vieme, migrácia je priamou linkou k otázkam spojeným s vlastnou identitou – so strachom z otvorených hraníc, eróziou národnej identity a tradičných hodnôt. Tie slová dobre poznáme aj zo Slovenska.

Vráťme sa však ešte na moment do Francúzska, ktoré sa pár dní po mojom odchode znovu rozhorelo. Vo Francúzsku sa dnes čoraz viac hovorí o potrebe kultúrnej integrácie. Francúzi sa boja, že strácajú svoju identitu. Svoju pôvodnú francúzskosť.

Úprimne, napriek všetkému im trochu závidím. Ak niečo strácajú, je pravdepodobné, že to najprv mali. Zhodneme sa my, na Slovensku, čo je to slovenskosť? Uvažujeme o tom, aká je naša identita a o čo ju ako národ vlastne historicky opierame?

Zaiste, prípad Francúzska je v mnohom odlišný - kvôli jeho koloniálnej histórii, jeho multikulturalizmu i dôraze na sekularizmus. No platí staré: keď neviete, kto ste, povie vám to niekto iný. A začne písať váš príbeh namiesto vás.

Slovensko bez identity

Na záver už len krátky odpočet a zhrnutie, ku ktorému ma viedol aj posledný francúzsky pobyt.

Ak krajina nemá svoju identitu, znamená to hneď niekoľko vecí: bez identity na Slovensku nevieme, kto sme a čo je našim cieľom. Keď nevieme, čo je našim cieľom, nedokážeme plánovať. Ak nedokážeme plánovať, potácame sa na mieste, prípadne sa nechávame strhnúť rôznymi prúdmi či sa iba voľne posúvame smerom najmenšieho odporu.

A ako vieme, tak sa iba ťažko buduje sebavedomá krajina s víziou: taká, akou Slovensko môže byť. Má na to všetky predpoklady.

Zdroj: Amazon.com

Kultúrne tipy

1. Kniha Súdržnosť na Slovensku: Kým mnohí dnes módne uvažujú, či zostať žiť v krajine, ktorá akoby nahodila spätný chod, iní konajú, aby sa tento vývoj zvrátil. Šikovní ľudia v mojom okolí založili výskumný Inštitút DEKK, ktorý skúma spoločenskú súdržnosť na Slovensku – teda to, čo nám dnes citeľne odchádza.

„Na Slovensku nie sme zvyknutí mať víziu, bojovať a trpieť za ňu,“ povedal v rozhovore riaditeľ Pavol Kosnáč. DEKK Inštitút vydal knihu, v ktorej sa 20 expertov podrobnejšie pozerá na to, čo nás na Slovensku spája a čo rozdeľuje. Kniha sa dá sa objednať už iba do konca júla, teda do pondelka. Odporúčam.

2. Aby som všetkých unudila jednostrannosťou svojich záujmov, na Showtime sa objavila miniséria Ghosts of Beirut o mužovi, ktorého izraelské a americké služby lovili viac než dve dekády. Keď som nedávno prechádzala juhom Libanonu, jeho tvár na mňa svietila z obrovských bilbordov.

Imad Mughniyeh bol mužom zodpovedným za viac amerických úmrtí než ktorýkoľvek iný jednotlivec pred 11. septembrom. Ghosts of Beirut je fajn štvordielovka od tvorcov Faudy (kto ešte nevidel Faudu, nech sám sebe odpustí). Užite si!

S týmto sa lúčim a želám vám krásny, pokojný a studený čas. Dovidenia opäť niekedy v auguste, keď sa úspešne vrátim zo Sýrie, kde dnes človeka zabije skôr miestne teplo, než ľudia oddaní myšlienkam terorizmu.

Nech vás nebesia žehnajú vo všetkých významoch,
srdečne,
Iva

...
PS1: V minulom newsletteri som napísala, že sa budem venovať prvému slovenskému ISIS prípadu. Myslím si však, že Slovensko dnes potrebuje čosi iné. Potrebuje mať na tento prípad čas a priestor bez dohľadu médií, aby na ňom mohli kompetentní ľudia pracovať. Verím, že presne takých v tomto prípade má. Držím všetkým palce.

PS2: S odpustením za vojnový humor (no presne taký v teréne potrebujete, aby vás neporazilo): viete, aký je obľúbený song snajperov? Povedal mi to kamarát, iracký fixer, keď sme spolu šli do Mosulu a v rádiu spustili ten známy hlas… Opisoval mi, ako v rozbitom meste pod paľbou ISIS čakali snajperi koaličných vojsk - a v hlave im šlo:

“Wherever you go, whatever you do, I will be right here waiting for you… Whatever it takes or how my heart breaks, I will be right here waiting for you…

I took for granted all the times. That I thought would last somehow. I hear the laughter, I taste the tears, but I can't get near you now.”🖤

Na tú pieseň sa už nikdy nebudete pozerať tak, ako predtým. Ospravedlňujem sa.

Pripájam klasické (a sľubujem, že posledné) PS: Ak sa vám zdá, že by tento newsletter mohol byť zaujímavý aj pre vašich blízkych, môžete im ho preposlať. Podobne, ak máte tému, ktorá k nemu obsahovo sedí a chceli by ste o nej počuť, neváhajte mi napísať na co@ivapise.sk.

Najbližšie sa pozrieme na to, ako dnes funguje verbovanie teroristických skupín, ako sa mení európska bezpečnostná štruktúra či to, ako najrýchlejšie môžete behať na bežeckom stroji v posilňovni v Sýrii, kým v celom objekte nevyhodíte poistky.

Mnoho zdaru a pokoja do najbližších dní!